Ručné práce a tvorenie ma lákali od malička.
Myslím, že som to odpozerala od svojej mamy, ktorá nám ako deťom šila
a štrikovala veľa oblečenia. Moje tvorivé nadšenie sa však nie vždy
stretávalo s pochopením.
Z novej plastelíny je najlepšie urobiť krásnu
farebnú megaveľkú snehovú guľu. Čerstvo namaľované steny treba ozdobiť
odtlačkami rúk, aby nik nepoprel, že tam bývam JA. A pomáhala som aj
s varením- paradajkovú polievku najlepšie dochutíme ovocným čajom :-D
Raz som
chcela štrikovať, ale potrebovala som vhodnú „vlnu“- nuž som vzala mamine
obľúbené audiokazety Mira Žbirku a vyťahala som z nich pásky
a zmotala do klbka. Hm, nemusím asi popisovať, ako sa mama tvárila, keď
zistila, čo sa stalo.
Neskôr v škole na pracovnom vyučovaní sme
prišívali na látky gombíky....Najprv treba navliecť niť do ihly- pani učiteľka
sa veľmi čudovala, keď videla môj nekonečne dlhý rozstrapkaný koniec nite
úspešne navlečený :-D No a mohla som začať prišívať gombík. Tak som
prišívala a prišívala a prišívala (veď gombík mal až 4 dierky
a tak som ich musela navzájom všetky pevne pospájať).... Na hodnotení
konečných výsledkov sa pani učiteľka smiala, že tento prišitý gombík sa naozaj
nikdy neodtrhne. No ale veď o to ide, nie?
Výtvarná výchova bola môj najobľúbenejší predmet-
robili sme sadrové obrázky, odliatky, učili sme sa robiť darčekové taštičky,
krabičky, obálky zo starých kalendárov, kresliť s tušom, otláčať vodovky
a robiť tak motýle, uhlíkom prenášať na papier rôzne povrchy (čo mi prišlo
trošku morbídne, lebo sme sa prechádzali po cintoríne a hľadali na
náhrobných kameňoch ozdobné písmo), a mnoho iného...
Prišla som na to, že nie som až taká ľavá a tak
som sa snažila ďalej. Chodila som na fotografický krúžok, kde sme sa neučili
len stlačiť spúšť na fotoaparáte ;-) Sami sme si vyvolávali filmy, v tej
tme to bolo hotové dobrodružstvo, vyvolávali sme si fotky na prastarej
obrovskej vyvolávačke, s ktorou sa dali robiť neskutočné divy....
a malý bonus trošičku mimo témy- robili sme papier z papierových
krabíc na vajíčka a zdobili sme ich sušenými kvetmi.
Na jednom z mojich výmenných pobytov
v Nemecku som videla dievča s krásnym dlhým štrikovaným šálom. Moje
štrikovacie schopnosti vtedy boli obmedzené na „hladko“, ale ten šál sa mi
veľmi páčil, tak som po príchode domov vytiahla zaprášené ihlice, vzala klbko čiernej a svetlofialovej vlny (aby som mala k ihliciam správnu
hrúbku) a začala som štrikovať. A štrikovala som v izbe,
v kuchyni, vo vlaku, proste asi všade, až som dokončila svoj 1,80 m dlhý
šál (pripomínam, že to bolo „vzorom hladko“). Pri nosení sa kus natiahol, čiže
teraz má niečo vyše dvoch metrov. Vtedy som si ho neodfotila, ale mám ho
dodnes, takže malá ukážka:
Potom sa mama nado mnou zľutovala a naučila ma
aj „obratko“, aby mi to nabudúce išlo rýchlejšie :-D
Na internáte som potom skúšala čiapky (ktoré ale
skončili ako darčeky a fotky nemám), kamarátka ma naučila ponožky na dvoch
ihliciach (takto ich robievam dodnes a vždy si pri tom na ňu spomeniem)
a potom to už všetko bolo o predstavivosti a skúšaní.
Šijací stroj mi mama zásadne nikdy nepožičala, aby
som ho nezničila. Ale jeden mi kúpila ako svadobný dar. To bolo radosti.
K jeho využitiu som sa s výnimkou
skracovania nohavíc dostala až pri narodení prvého bábatka. A keďže
neznášam učenie sa na maličkostiach, skúsila som rovno spací vak. Fotku mám
síce len z mobilu, ale aj tak mi celkom vyšiel:
A potom som už neprestala....