Moje začiatky

Ručné práce a tvorenie ma lákali od malička. Myslím, že som to odpozerala od svojej mamy, ktorá nám ako deťom šila a štrikovala veľa oblečenia. Moje tvorivé nadšenie sa však nie vždy stretávalo s pochopením.

Z novej plastelíny je najlepšie urobiť krásnu farebnú megaveľkú snehovú guľu. Čerstvo namaľované steny treba ozdobiť odtlačkami rúk, aby nik nepoprel, že tam bývam JA. A pomáhala som aj s varením- paradajkovú polievku najlepšie dochutíme ovocným čajom :-D

Raz  som chcela štrikovať, ale potrebovala som vhodnú „vlnu“- nuž som vzala mamine obľúbené audiokazety Mira Žbirku a vyťahala som z nich pásky a zmotala do klbka. Hm, nemusím asi popisovať, ako sa mama tvárila, keď zistila, čo sa stalo.

Neskôr v škole na pracovnom vyučovaní sme prišívali na látky gombíky....Najprv treba navliecť niť do ihly- pani učiteľka sa veľmi čudovala, keď videla môj nekonečne dlhý rozstrapkaný koniec nite úspešne navlečený :-D No a mohla som začať prišívať gombík. Tak som prišívala a prišívala a prišívala (veď gombík mal až 4 dierky a tak som ich musela navzájom všetky pevne pospájať).... Na hodnotení konečných výsledkov sa pani učiteľka smiala, že tento prišitý gombík sa naozaj nikdy neodtrhne. No ale veď o to ide, nie?

Výtvarná výchova bola môj najobľúbenejší predmet- robili sme sadrové obrázky, odliatky, učili sme sa robiť darčekové taštičky, krabičky, obálky zo starých kalendárov, kresliť s tušom, otláčať vodovky a robiť tak motýle, uhlíkom prenášať na papier rôzne povrchy (čo mi prišlo trošku morbídne, lebo sme sa prechádzali po cintoríne a hľadali na náhrobných kameňoch ozdobné písmo), a mnoho iného...

Prišla som na to, že nie som až taká ľavá a tak som sa snažila ďalej. Chodila som na fotografický krúžok, kde sme sa neučili len stlačiť spúšť na fotoaparáte ;-) Sami sme si vyvolávali filmy, v tej tme to bolo hotové dobrodružstvo, vyvolávali sme si fotky na prastarej obrovskej vyvolávačke, s ktorou sa dali robiť neskutočné divy.... a malý bonus trošičku mimo témy- robili sme papier z papierových krabíc na vajíčka a zdobili sme ich sušenými kvetmi. 

Na jednom z mojich výmenných pobytov v Nemecku som videla dievča s krásnym dlhým štrikovaným šálom. Moje štrikovacie schopnosti vtedy boli obmedzené na „hladko“, ale ten šál sa mi veľmi páčil, tak som po príchode domov vytiahla zaprášené ihlice, vzala klbko čiernej a svetlofialovej vlny (aby som mala k ihliciam správnu hrúbku) a začala som štrikovať. A štrikovala som v izbe, v kuchyni, vo vlaku, proste asi všade, až som dokončila svoj 1,80 m dlhý šál (pripomínam, že to bolo „vzorom hladko“). Pri nosení sa kus natiahol, čiže teraz má niečo vyše dvoch metrov. Vtedy som si ho neodfotila, ale mám ho dodnes, takže malá ukážka:

Potom sa mama nado mnou zľutovala a naučila ma aj „obratko“, aby mi to nabudúce išlo rýchlejšie :-D

Na internáte som potom skúšala čiapky (ktoré ale skončili ako darčeky a fotky nemám), kamarátka ma naučila ponožky na dvoch ihliciach (takto ich robievam dodnes a vždy si pri tom na ňu spomeniem) a potom to už všetko bolo o predstavivosti a skúšaní.

Šijací stroj mi mama zásadne nikdy nepožičala, aby som ho nezničila. Ale jeden mi kúpila ako svadobný dar. To bolo radosti.

K jeho využitiu som sa s výnimkou skracovania nohavíc dostala až pri narodení prvého bábatka. A keďže neznášam učenie sa na maličkostiach, skúsila som rovno spací vak. Fotku mám síce len z mobilu, ale aj tak mi celkom vyšiel:

A potom som už neprestala....